Jedným z mojich koníčkov sú videohry. Áno, som už dospelý, no aj napriek tomu ma dodnes bavia, fascinujú a určite budú aj naďalej po zbytok môjho života. Je to médium ako žiadne iné. Dokážu rozprávať príbehy tak ako napríklad filmy, pobaviť a naučiť človeka nové veci. Spôsob, akým to robia, je však diametrálne odlišný od filmového priemyslu. Vo filme je vám samotná zápletka prezentovaná ako divákovi, ktorý je len akýsi pozorovateľ a žiadnym spôsobom nezasahuje do samotného diania. V hrách sa naopak dostanete do kože práve hlavného hrdinu a spolu s ním prežívate všetko, čo sa mu počas príbehu udeje. Je to naozaj neskutočné médium a preto som si povedal, že dnešný článok by som mohol venovať práve im.

Z marketingového hľadiska veľkoprodukčné (rozumej počítačové a konzolové) hry fungujú asi nasledovne. Vývojári vytvoria hru. Ak sa stane úspešnou, tak čo bude nasledovať ďalej, je jasné. Do jej pokračovania sa investuje o niečo viac peňazí a to sa tým pádom urobí väčšie a prepracovanejšie. Dostane adekvátny budget na marketing a úspech je zaručený, pretože hráči už majú isté povedomie o značke a je tak jednoduchšie ich nalákať na výsledný produkt (aspoň je o tom presvedčených mnoho veľkých vydavateľov). V posledných rokoch sa však herný trh začal orientovať z hardcore (ľudia, ktorý sa venujú hraniu aktívne) komunity hráčov na celé masy. Každý predsa chce predať čo najviac kusov svojho produktu. Konzolové a počítačové hry sú z tohto hľadiska niche záležitosť. Každý však vlastní mobilný telefón, ktorý ponúka najväčšiu prístupnosť, či už sa jedná o ovládanie a celkový zážitok. Viac zariadení = viac zákazníkov. Jednoduchá rovnica, no nie? Tak začneme aplikovať to, čo funguje u už vyššie spomínaných videohier a s väčším publikom budú vyššie zisky, či? (povedal by si ktorýkoľvek veľký developer)

Tu nastáva paradox. Realita ukázala, že u mobilných hier sa veľmi zriedka podarí pokračovaním určitého titulu naviazať na úspech jeho predchodcu. Veľké spoločnosti skúšajú predávať narýchlo vytvorené hry pod známou značkou. Bohužiaľ vo väčšine prípadov táto taktika zlyháva. Trendy v klasických videohrách sa síce menia, ale táto zmena často trvá roky, kde u mobilných hier sa zmena deje v rozsahu mesiacov, týždňov či dokonca dní. Je to bláznivé, ale ak je niečo dnes populárne, zajtra už byť nemusí. Myslím si, že z veľkej časti za to môže práve ten obrovský trh masových causal (teda občasných) hráčov v cieľovej skupine, na ktorú sa snažia mieriť mobilní vývojári hier. Tá miesto osvedčených značiek viac preferuje nové a originálne nápady alebo minimálne nové a nevšedné prevedenia známych vecí. V konečnom dôsledku však nikto nemá zaručený recept na úspech.



Prvým priekopníkom v tejto oblasti bola spoločnosť ROVIO. Prišla už so známym konceptom hry o obliehaní hradu. Zapracovala ju však do konfliktu nahnevaných operencov proti prasatám vo farebnom kreslenom prevedení a hit bol na svete. Spoločnosti sa podarilo opakovať úspech prvého dielu zachovaním formulky prvej hry v rôznych prostrediach, bohužiaľ dnes firma skôr bojuje o prežitie a svojou agresívnou politikou reklám si viac hráčov znepriatelila ako získala.

Druhým takýmto fenoménom v poradí bola hra Flapy birds (paradoxne znova hlavnou postavou je malý vtáčik). Táto hra poukázala hneď na dve veci v mobilnom hernom priemysle. Ako prvé, že úspešnou sa môže stať aj objektívne zlá hra a ako druhé, že ľudskú mienku dnes už netvoria len štandardné médiá ale aj nezávislé osoby ako „Youtuberi“ alebo obyčajní priatelia na sociálnych sieťach. Hra si zažila svoje vlastné kontroverzie, keď z vôle samotného vývojára bola odstránená z Google playstoru, nakoľko sám tvorca nezvládol stres, ktorý mu priniesla sláva jeho hry.



Posledným „fenoménom“ v tejto oblasti je už vyššie spomenutá hra Pokémon GO. Vývojárske štúdio stojace za touto hrou Niantic, malo za sebou už zopár hier, ale asi ani ich samých nenapadlo, akým úspechom sa stane ich posledný titul. Je úsmevné, že v ich prípade fungovala podobná formulka ako pri Angry Birds, kde zobrali koncept už existujúcej hry (v tomto prípade ich vlastnej z názvom Ingress) a aplikovali ho na zaujímavú značku. Tou samozrejme boli pokémoni, ktorý sami o sebe boli fenoménom deväťdesiatych rokov. Nie nadarmo sa vraví, že trendy sa vracajú a očividne to neplatí len v móde. Hra sa teraz teší veľkej obľube, ale ako dlho, to ukáže čas.

Mne ako človeku, ktorý hráva hry a má skúsenosti s pôvodnými pokémon hrami ešte na starých gameboy-och, príde smiešne, aký úspech táto hra zaznamenala. Jej samotná náplň je až príliš jednoduchá a monotónna a je orezaná o také dôležité prvky ako je vymieňanie, či súboje samotných pokémonov. A v poslednom rade samotná myšlienka toho, že máte nulovú šancu poraziť osobu, ktorá sa vzdala zamestnania len kvôli tomu, aby pochytala všetkých pokémonov, je absurdná (o to viac, že sa nejedná o žart). Napriek tomu si hra našla svojich fanúšikov a teší sa rekordnému počtu stiahnutí.

Aj ked vďaka týmto dôvodom tejto hre neholdujem ako mnohí moji známi, dve veci však tejto hre nemôžem vytknúť. Prvou je fakt, že sa vývojárom podarilo ľudí motivovať k tomu, aby sa šli poprechádzať nezávisle na veku a pohlaví. Druhou vecou je to, že som na vlastné oči videl, ako sa dvaja asi 30 roční predajcovia v nemenovanej predajni bavia o Medžikarpovi. To vám poviem, už je fenomén. Hráte Pokémon Go? Ak áno, podeľte sa s nami o vaše skúsenosti s touto hrou v komentároch.