Pri svojej práci grafického dizajnéra sa často snažím hľadať inšpiráciu na netradičných miestach. Do veľkej miery ma ovplyvňuje aj filmová tvorba a preto som sa v tomto článku rozhodol opísať umelca, ktorého tvorba ma zaujala a rád by som vám ju priblížil.

„Pracovať v sne. Ak je to skutočné, a vy v to veríte, môžete povedať takmer čokoľvek.“   

Neuchopiteľnosť, otázky a strach

Existuje jav, ktorý sa deje, len keď divák pozerá film. Ten moment, keď sa oddá pôžitku z toho, čo sa pred ním odohráva. Tento jav sa nedeje často, nie každému sa ho podarí zažiť a nie každý tvorca ho dokáže docieliť. To, aby človek dokázal dočasne odtrhnúť od seba svoje psychologické a emocionálne väzby, nechal sa tvarovať a manipulovať umelcom. Divák vtedy musí prijať, že režisér je schopný zachytiť nepolapiteľný subjektívny dojem, ktorý síce asi nikdy nenaplní očakávania jednotlivca a na veľa otázok si bude musieť divák odpovedať sám. Nechávať diváka na pochybách, nechať ho premýšľať nad tým, čo pozoruje.

Tento prístup obľubovali sprvu surrealisti a abstraktní expresionisti v maľbe a veľmi rýchlo si našiel svoju cestu aj k filmu. Umenie zamerané na tajomno a kladenie otázok bez odpovedí sa často dokáže zavŕtať hlboko do mysle a pohráva sa s divákom. Vo filme nezodpovedanie otázky napomáha k budovaniu hlbšieho a širšieho univerza, robí postavu zaujímavejšou a diváka viac vtiahne do deja.
A toto je pravdepodobne najväčším triumfom aj utrpením filmu, predurčenie k nezodpovedaniu otázok.

Tieto posledné riadky podľa môjho názoru vystihujú najviac jedného konkrétneho tvorcu. Pohrávanie sa so snom a skutočnosťou, vytváraním otázok a situácií, na ktoré často človek nedostane odpoveď, ohýbanie pravidiel takým spôsobom, že jedinou zábranou je divákova predstavivosť. Toto všetko môžeme nájsť v práci Davida Lyncha.

Zdroj: nofilmschool.com

Sú to ale pravidlá, ktoré by film mal mať? Ako by mal vlastne film vyzerať? A čo očakávanie, čo by mal a čo by nemal obraz robiť?
Čo vlastne predstavuje pre Lyncha film? A čo znamená Lynch pre film? Steve McQueen raz spomenul, že film je stále dieťa a s vývojom technológií a nasledovným adaptovaním sa človeka k tejto technike je možné, že filmografia nikdy nedosiahne svoj zenit a ani ho nikdy neuvidíme pri rozprávaní príbehu.

Aj napriek tomu už pri prvom pohľade na Lynchovu tvorbu vidíme jeho jedinečnosť. Čo ale okamžite prezradí Lynchov štýl? Pri jeho katapultovaní sa medzi psycho tvorcu  ustálil jeden pojem, „lynchian“. Samotný Lynch v jednom z interview pri otázke, čo vlastne lynchian znamená, povedal: „Nemám tušenie. Myslím, že keď ste v tom, vo vnútri, dokážete to uvidieť.“ Voľne by som tento pojem definoval ako rovnováhu medzi banálnym, pozemským a znepokojivým až strašidelným. Nemáte tušenia, čo sa deje, ale viete, že Lynch je génius. Napríklad chodba ponárajúca sa do tmy v Lost Highway alebo červené ruže a biely plot oproti modrej oblohe v Blue Velvet.

Nájsť vhodné vysvetlenie pre pojem lynchian je naozaj náročné, museli by sme nájsť určitý poriadok v rozmanitej škále jeho abstraktných výjavov. Definícia existuje v rámci rozhodnosti, uchopiteľnosti a chápania. A tu pravdepodobne pramení Lynchov prístup. Byť lynchian znamená, že musíte byť najprv prchavý. Záhada Lyncha predstavuje zobrazenie neznáma v tom, čo dovtedy bolo známe a normálne.

Zdroj: giphy.com

V jeho svete existuje široké spektrum objektov, o ktorých nám Lynch zámerne takmer nič neprezradí, balancujúcich medzi nebezpečenstvom a bezpečím. Najlepšie to azda vidieť v postave, ktorej motiváciu nevieme úplne odhadnúť a nie sme si istí, čo od nej očakávať(napr. v Elephant Man). Freud takéto konanie, zvláštne alebo tajomné obzvlášť znepokojivým spôsobom pôsobiace, popisuje ako zlovestné.

Z nevedomosti pramení strach. Týmto sa Lynch snaží vyvolať v divákovi hrôzu a zdesenie. Od štruktúry deja až k chovaniu postáv, všetko sa snaží byť čo najviac nedefinovateľné, neurčité a nejasné. Zoberme si napríklad smiech. Základná forma prejavu radosti je v Lynchových filmoch primárne používaná dvojznačne, vyvoláva v nás pocit neistoty a príchodu niečoho zlého.

Každý element, na ktorý Lynch poukáže, je zobrazený často bez kontextu. Neistota vyjde na povrch, keď divák nie je schopný nabrať dostatok informácií aby pochopil, čo sa pred ním odohráva. Lynch zámerne komponuje svoje filmy tak, aby sme videli len záblesky plne sformovanej myšlienky. Jedna postava môže mať znepokojujúcu, výbušnú reakciu a druhá na to reaguje takmer bez povšimnutia, bez známky emócie. Ďalšia vybuchne psychopatickým hnevom. Lynch, na rozdiel od iných režisérov, nám ale nedopraje vyrovnanie sa s týmto výbuchom šialenosti. Často nenasleduje žiadna dohra, žiadne následky. Chápe, že úlomok vie byť často silnejší a významnejší ako kompletný celok. Zameraním sa na svoje subjekty cez obrazný objektív, ktorý potláča akékoľvek externé informácie, Lynch formuje základy nedôvery vo všetko, čo vidíme.

Zdroj: journeysindarknessandlight.wordpress.com

Postavy vo víre udalostí

Prostredie, v ktorom sa postavy nachádzajú, často zobrazené ako určitá forma prepychu a povrchnej krásy, maskuje nechutnosti, ktoré sa v ňom odohrávajú. Nech je to krajina neobmedzených možností Hollywood, alebo tiché malé mestoTwin Peaks, všetky skrývajú hrôzostrašné nebezpečenstvo pod povrchom. A ako všetky Lynchove hrozby, nevidíme to hneď od začiatku a aj ku koncu je pravda aspoň čiastočne ukrytá pred divákom.

Lynch sa vyžíva v záberoch extrémnych detailov, ktorými odhaľuje pravú podstatu vecí. Zahráva sa s nami cez našu psychológiu zábleskami na hrôzy, ktoré nás obklopujú. Hrozbu takmer cítime vo vzduchu a tento pocit, táto úzkosť slúži ako veľmi silný vyjadrovací prostriedok.

Dôležité je, že postavy si podivnosť okolo seba neuvedomujú a nevnímajú ju ako takú. Napríklad Blue Velvet vyzerá, že sa odohráva v 80. rokoch ale postavy, ich konanie, móda, štýl akým hovoria, tomu neodpovedá. Vo svete, kde spontánne absurdnosti fungujú bez povšimnutia postáv, Lynch naznačuje, že to, čo sa deje, je racionálne. Hovorí nám, že všetko je možné a to je tá najdesivejšia vec. To, čo vidíme, je veľmi nejasné a to, čo nevidíme, môže existovať mimo čas a priestor. Lynch nám ukazuje, že jeho reality neodpovedajú tej našej. Pochopením tohto, si konečne môžeme uvedomiť, že neexistujú žiadne limity v týchto svetoch, že nejestvujú obmedzenia v ublížení, Lynch buduje hutnú atmosféru konštantného nepokoja. Nakoniec to, či sa niečo stane alebo nie, je nepodstatné, pretože celý čas napäto čakáme, či sa niečo stane vo svete, kde je všetko možné. Abnormality v jeho filmoch nie sú len preto, aby evokovali podivnosť, fungujú v kombinácii s ďalšími elementmi pri podmaňovaní si diváka.

V Lynchových filmoch absentuje pocit bezpečia alebo koncept domova. Svoje postavy manifestuje do postavenia outsidera, bytosti, ktorej činy napádajú a nezapadajú do daného prostredia, kde sa postava snaží nájsť útočisko. Týmto konaním sa postava dostáva na okraj spoločnosti a stáva sa zraniteľnou. Často hovoria veľmi explicitne, výrazne, takmer až kričia (Elephant Man). Alebo naopak, majú pozmenený hlas a pôsobia groteskne (Wild at Heart), prípadne si nechávajú dlhé pauzy uprostred dialógu.

Zvuk

Lynch raz spomenul, že jeho filmy sú 50% vizuál a 50% hudba (a zvuk). Zvuk priestoru využíva na vyplnenie a zvýraznenie atmosféry. Šumy a ruchy sú často prehnane zvýraznené (Six Men Getting Sick). Niektoré zvuky nárazovo zosilnejú, aby zdôraznili blížiacu sa hrozbu alebo aby vypichli dôležitosť momentu v hlave postavy. Lynch pomocou zvukov vytvára pocit napätia alebo poukazuje na detail, ktorý nejde (alebo nechce) vizuálne spracovať. Vieme, že nie je v poriadku, ale nevidíme to. Lynch zase raz prehlbuje v divákovi pocit neistoty a nepokoja, tú prchavosť a neuchopiteľnosť, ktorá robí Lyncha tak strašidelným.

Záver

Aby sme pochopili Lynchove filmy, musíme nahliadnuť na jeho zmýšľanie a to, ako pristupuje k svojej tvorbe. Zbožňuje nápady, aj keby to boli len krátke záblesky abstraktného obrazu. „Ak zachytíte nápad, ktorý zbožňujete, budete mať nádherný deň. Držte sa ho, pracujte na ňom a čoskoro budete mať návrh scenára.“(David Lynch: Where do Ideas come from?)

Tak vznikol napríklad Blue Velvet. Ako útržky obrazu červených pier, zeleného trávnika a piesne. Potom prišlo ucho ležiace v poli. To bolo všetko. Do dnešného dňa tvrdí, že nevie, čo krabička v Mullholand Drive znamená. Okrem toho, že je nezabudnuteľný režisér, je aj maliar a jeho hudobné albumy patria medzi moje najobľúbenejšie.

Čo dodať na záver. Lynch je pre mňa jeden z najgeniálnejších umelcov a je pre mňa zábavou a zážitkom sledovať jeho tvorbu. Chápem, že to nebude asi šálka kávy (a čerešňového koláča) pre každého. Hádam vám aspoň tento článok pomohol nahliadnuť do hlavy jedného svojrázneho vizuálneho umelca.